Day 66: Blackout

Yesterday I cleaned the balcony and that according to my weather forecasting knowledge means 100% chance of rain with 50% chance of showers. And that’s just how it was. Stupid me could not believe that my impeccable/spotless/pristine (Hi Tomas and Jana!) balcony would be mudded until the last minute (if you don’t have hope, what have you?), so I left the house for Spanish class without an umbrella. But five minutes later I knew that it was a bad idea. It got horribly dark and drops started falling one by one.

But I made it to school safe and dry and assumed my place in the classroom. However, not 30 minutes into the lesson, while we were listening to a recording (of course, whenever else?) the room got even darker. The lights, the recorder, the computer all stopped working. Yeah, we had a blackout! My first since I’m here... see, there is always something you never had before. So it meant reading instead of listening and as at the end of the lesson it was too dark to even read, we played a game. Haha, I would have loved this in primary school. I guess I loved it in my PhD years as well, aehm.

The blackout also meant that the library did not lend books (it was pitch-dark in the depository), so instead of studying I decided to take the bus home. And as it was pouring by then, many other people decided to do the same thing, which resulted in my waiting 15 minutes to even get onto the bus (here you must buy tickets from the driver - a great way to save time, indeed) and experiencing one of the worst bus rides ever. The bus was crowded with wet people so the air was hardly breathable and I had nowhere to hold. Of course, there was a car accident on the way, so the ride home took me longer that a walk would. But I made it, got of whole and learnt anew to appreciate a pair of dry slippers and a cup of tea. Ah, the life lessons...

Deň 66: Výpadok prúdu

Včera som umyla balkón a to podľa mojich znalostí z oblasti predpovedania počasia znamená 100% pravdepodobnosť dažďa s 50% šancou prehánok. A presne tak aj bolo. Ja hlúpa som do poslednej chvíle nemohla uveriť, že môj nepoškvrnený balkón bude zablatený (nádej predsa umiera posledná, či?), takže som vyrazila na španielčinu bez dáždnika. Ale o päť minút neskôr som už vedela, že to bol zlý nápad. Hrozne sa zotmelo a jedna po druhej začali padať kvapky.

Ale do školy sa mi podarilo dostať bezpečne a po suchu a taká som sa usadila na svoje miesto v triede. No neprešlo ani 30 minút - práve sme počúvali nahrávku (samozrejme, veď kedy inokedy?) - keď sa zrazu v miestnosti ešte viac zotmelo. Svetlá, magnetofón (hm, existuje vôbec také slovo?), počítač - všetko sa vyplo. Hej, mali sme výpadok prúdu! Môj prvý odkedy som tu... vidíte, vždy sa nájde niečo, čo ste nikdy predtým nezažili. Takže to znamenalo, že sme namiesto počúvania čítali a na konci hodiny, keď už bolo príliš tma aj na čítanie, sme sa hrali hru. Haha, toto by sa mi na základnej škole veľmi páčilo. Vlastne sa mi to páčilo aj v mojom doktorandskom veku, ehm.

Výpadok prúdu ale znamenal aj to, že knižnica nepožičiavala knihy (v sklade bola egyptská tma), takže namiesto štúdia som sa rozhodla nasadnúť na autobus domov. A keďže medzitým začalo seriózne liať, rovnako sa rozhodlo aj dosť veľa iných ľudí, vďaka čomu som čakala 15 minút len aby som nastúpila do autobusu (tu sa lístky kupujú iba u šoféra - aký skvelý spôsob šetrenia času!) a prežila jednu z najhorších jázd autobusom v mojom živote. Autobus bol napchatý mokrými ľuďmi, takže sa ledva dalo dýchať a nemala som sa kde chytiť. Samozrejme cestou sme natrafili na dopravnú nehodu, čiže mi cesta trvala ešte dlhšie ako keby som bola šla peši. Ale nakoniec som dorazila v celku a nanovo sa naučila skutočne si vychutnať pár suchých papúč a pohár čaju. Ach, tie lekcie čo nás život učí...