90 days in Andalusia: Day 44: In the Crowd

The second day of our trip was spent fighting our way through the crowds and engaging in two typical Madrileño activities: shopping and eating. In the posh district of Salamanca we browsed through the dozens of fashion boutiques selling mostly Spanish brands (who knew that Spain was home to so many designers? But why, oh why don’t they export to Slovakia?). For lunch, like true locals, we bought a pollo asado para llevar. After lunch it was time to explore the museum of jamón, where they had a choice of fine hams and bacons with prices as high as 70 Euros per kilo. You could eat your purchased jamón right in the “museum”, standing at a bar with the hundreds of other customers.

Then you could walk down the street outside it (of course, only one direction is possible - the one in which flows the river of human bodies that fills up basically all of the space in the centre of Madrid) and arrive at a completely packed churrería, where the line for churros stretches not only to the end of the room, but to the end of the street. You eat your churros sitting elbow to elbow with merry strangers and when you’ve finished you are once again dumped into the river of bodies.

This time it let us reach the cathedral, and as it was the time of the service, we sat down on a wooden bench and listened for a while to the melodic voice of the Spanish priest and the magnificent sound of the organs filling the space up to the high ceilings. The church, completely unlike the streets leading to it, emanated calm. And such is Madrid, a city of sharp contrasts, of shabby immigrant neighbourhoods right next to streets lined with ultra-luxurious villas; chokingly full metro trains and crowded squares on the one hand, and completely deserted river quays on the other.

Deň 44: V dave

Druhý deň nášho výletu sme strávili prebíjaním sa davmi a venovali sme sa dvom typickým aktivitám Madrileñov: nakupovaniu a jedeniu. V štýlovej štvrti Salamanca sme nakukli do niekoľkých z tuctov módnych butikov, ktoré predávali hlavne španielske značky (celkom ma prekvapilo, že Španielsko je domovom toľkých módnych návrhárov... Len nechápem prečo nič z toho nedovážajú na Slovensko?). Na obed sme si, presne ako domorodci, kúpili pollo asado para llevar. Po obede nastal čas preskúmať múzeum jamón-u, kde mali obrovský výber delikátnych šuniek a slanín, pričom najdrahšie z nich stáli až 70 Eur za kilo. Kúpenú šunku ste si mohli zjesť priamo v “múzeu”, stojac pri bare spolu so stovkami ďalších zákazníkov.

Potom ste sa mohli vydať dole ulicou (samozrejme iba jedným smerom - tým, ktorým prúdila rieka ľudských tiel zapĺňajúca vpodstate všetky priestranstvá v centre Madridu) a prísť pred kompletne plnú churrerí-u, kde rad čakateľov na churros nekončil na konci miestnosti, ale tiahol sa až na úplný koniec ulice. Svoje churros si zjete sediac lakeť pri lakti s veselými neznámymi, a hneď ako dojete zas raz Vás to vypľuje do rieky tiel.

Tentoraz nás zaviedla do katedrály, a keďže bol práve čas omše, sadli sme si na drevenú lavicu a chvíľu počúvali melodický hlas španielskeho farára a veľkolepý zvuk organu napĺňajúci priestor až po vysoké stropy. A ako nás ulice ohúrili ruchom, kostol nás očaril pokojom, čo z neho vyžaroval. A presne taký je Madrid, mesto ostrých kontrastov, ošarpaných prisťahovaleckých štvrtí hneď vedľa ulíc lemovaných ultraluxusnými vilami, vlakov metra plných na zadusenie a zaľudnených námestí na jednej strane, a úplne vymretých nábreží rieky na tej druhej.