But then I discovered that any time means only from 9:30 a.m. until 1:30 p.m. every day, except for Friday, when it might mean until 12:00. So yeah, with these office hours I can understand how he does not have time to write emails... But this time (my 3rd attempt) we fortunately got there soon enough and took our place at the end of a long line. But then my guy, José António, decided it was time for him to go for a walk, and when he saw Silvia and me standing there he went: “Hey Silvias (I don’t have a clue how he remembered our names after just one meeting), you’re here for the cards? Come in!” So we moved ahead of all the other people waiting there (I was kind of afraid they were going to kill us) and took our cards and that was it. Obviously, some people receive special treatment, although which ones, I really don’t know.
Next we went to the library, which I really wanted to show Tomas because of the system of entry. ANYONE can enter the library, no one checks IDs or student cards, not to mention library cards. You just walk in, look confident, take out books or sit at a computer and read what you like. I’ve never seen something like this, and it is kind of cool. I already took my sister there, and now Tomas, who wants to be next?
The following day, November 1, was a holiday here (as in the rest of Europe, I think?) and Alicia told us that Spanish people ALWAYS eat sweets during holidays. And because I wanted Tomas to experience authentic Spain (not because any excuse to eat chocolate is a good one, mind you!) we stopped at a bakery and bought some buñuelos. They are little fried doughnuts filled with various things, like whipped cream, plain cream, chocolate, and so. I bought 3 for each of us, a little afraid that it won’t be enough, but boy, they are extremely filling. In the end Chérif had to help us (although I don’t think he objected very much...). And as I had requests for videos, and I have not made any of my own, you can at least watch this cool Spanish guy make some authentic buñuelos and salivate along the way. Que aproveche!
Deň 41+42: Späť doma
V stredu som si musela na chvíľu urobiť prestávku od cestovania, pretože hrozilo, že ma úplne zahltia zameškané školské záležitosti, tak som sa rozhodla ukázať Tomášovi niektoré zo zvláštností univerzitného systému v Španielsku. Najskôr sme šli vyzdvihnúť môj študentský preukaz, ktorý na mňa čakal pripravený už niekoľko týždňov, ale až po tom čo som vyslala kompetentnému jeden veľmi znepokojený mail, zisťujúc, či vôbec v Jaén existujem ako študent, odpovedal mi, že si môžem prísť preukaz vyzdvihnúť kedykoľvek mi to vyhovuje v jeho kancelárii, že bohužiaľ nestíhal napísať mi email. Hm, pomyslela som si, kedykoľvek mi vyhovuje - to je milé.
Avšak rýchlo som zistila, že kedykoľvek znamená iba od 9:30 do 13:30 každý deň okrem piatka, kedy to môže znamenať do 12:00. Takže hej, pri takejto pracovnej dobe celkom chápem, prečo nemá čas písať emaily... Ale tentokrát (môj tretí pokus) sme našťastie dorazili dostatočne skoro a postavili sa na koniec dlhého radu. Ale vtom sa môj človek, José António, rozhodol, že nastal čas aby sa išiel prejsť, a keď nás zbadal so Silviou ako tam stojíme, vraví: “Ahoj Silvie (netuším ako si po jednom stretnutí dokázal zapamätať naše mená), prišli ste si po preukazy? Poďte ďalej!” Tak sme sa predbehli pred všetkých ostatných ľudí, čo tam čakali (trochu som sa bála, že nás zabijú) a vzali si naše kartičky a to bolo všetko. Zjavne niektorí ľudia majú nárok na extra starostlivosť, bohužiaľ ale nemám poňatia, ktorí.
Ďalej sme sa vybrali do knižnice, ktorú som veľmi chcela Tomášovi ukázať hlavne kvôli systému vstupu do nej. Do tunajšej knižnice môže vojsť KTOKOĽVEK, nikto nekontroluje občianske, preukazy študenta, tobôž nie preukazy do knižnice. Proste vojdete, tvárite sa sebavedomo, vyberiete si knihy, alebo sa posadíte za počítač a čítate čo chcete. Nikdy som nič takého nezažila, a je to dosť super. Už som tam vzala sestru, teraz Tomáša, tak kto ďalší by chcel prísť?
Nasledujúci deň, prvého novembra tu bolo voľno (ako všade inde v Európe, myslím?) a Alicia nám povedala, že Španieli VŽDY jedia na sviatky sladkosti. A keďže som chcela, aby Tomáš zažil niečo autenticky španielske (nie preto, lebo každá zámienka jesť čokoládu je dobrá, fakt nie!), zastavili sme sa v pekárni a kúpili si buñuelos. Sú to malé smažené šišky plnené rôznymi vecami, napríklad šľahačkou, kyslou smotanou, čokoládou, a tak. Kúpila som pre každého z nás 3 a trochu sa bála, že to bude málo, ale ci pána, tie sú dosť ťažké na žalúdok. Nakoniec nám musel pomôcť Chérif (aj keď myslím, že sa príliš nevzpieral...). A keďže som dostala nejaké požiadavky na videá, ale nenatočila som žiadne vlastné, môžete si kuknúť tohto španielskeho týpka ako pripravuje tradičné buñuelos a trošku pri tom slintať. Que aproveche!
Nasledujúci deň, prvého novembra tu bolo voľno (ako všade inde v Európe, myslím?) a Alicia nám povedala, že Španieli VŽDY jedia na sviatky sladkosti. A keďže som chcela, aby Tomáš zažil niečo autenticky španielske (nie preto, lebo každá zámienka jesť čokoládu je dobrá, fakt nie!), zastavili sme sa v pekárni a kúpili si buñuelos. Sú to malé smažené šišky plnené rôznymi vecami, napríklad šľahačkou, kyslou smotanou, čokoládou, a tak. Kúpila som pre každého z nás 3 a trochu sa bála, že to bude málo, ale ci pána, tie sú dosť ťažké na žalúdok. Nakoniec nám musel pomôcť Chérif (aj keď myslím, že sa príliš nevzpieral...). A keďže som dostala nejaké požiadavky na videá, ale nenatočila som žiadne vlastné, môžete si kuknúť tohto španielskeho týpka ako pripravuje tradičné buñuelos a trošku pri tom slintať. Que aproveche!
 |
| Now I've got proof that I read a book on this research trip. Tak a mám dôkaz, že som na tomto výskumnom pobyte prečítala knihu. |
No comments:
Post a Comment