Day 69: On the Road

Hey there everyone! Today I am once again writing from the road, this time to Lisboa, to visit my dear sister who's studying here (lucky her!). We started of at 8 a.m. from our house and since then until now only saw 1. a lot of countryside (from the train window) 2. interior of two train stations 3. interior of three metro lines in Madrid 4. duty free shops at the Madrid airport (nothing special to be honest) 5. airport and metro in Lisbon and 6. Dia grocery store (an exact same one as is one block from my house in Jaén). In other words, so far nothing that exciting happened, which in the end is very good - I truly did not hope for a train crash or thunderstorm. But tomorrow we are going to start exploring the beautiful (as I was told) district of Belém, so I will come back to you with some pictures and maybe a couple of stories. So long!

Deň 69: Na ceste

Čauko všetci! Dnes zas raz píšem z ciest. Tentokrát ma zaviedli do Lisboa na návštevu k mojej drahej sestre, ktorá tu študuje (tá má šťastie!). Vyrazili sme z domu o 8:00 ráno a odvtedy až doteraz sme videli iba 1. veľa krajiny mihajúcej sa za oknom vlaku 2. interiér dvoch železničných staníc 3. interiér troch liniek madridského metra 4. duty free obchody na madridskom letisku (ak mám pravdu povedať, nie sú nič extra) 5. letisko a metro v Lisabone a 6. potraviny Dia (presne také isté mám jednu ulicu od nášho domu v Jaén). Inak povedané, zatiaľ sa nič vzrušujúceho neudialo, čo je vlastne veľmi dobre - rozhodne by som si nepriala žiadnu haváriu vlaku alebo búrku. Ale zajtra začneme prieskumom krásnej (tak mi bolo povedané) štvrte Belém, takže sa s Vami budem môcť podeliť o nejaké fotky a možno aj pár príbehov. Tak zatiaľ!

Goodbye Jaén and first stop: airport Madrid T1.
Dovidenia Jaén a prvá zastávka: letisko Madrid terminál 1.

Madrid Metro - we spent a long time in it.
Metro v Madride - strávili sme tam veľa času.

Chillin' on the escalators.
Pohodička na eskalátoroch.

Skyscrapers in Madrid (Tom, do you recognise the black one? But not sure if it's the highest...)
Mrakodrapy v Madride (Tomi, spoznávaš ten čierny? Ale nie som si istá, či je najvyšší...)

Day 68: The Library

Wow, what a stupid thing to happen! The staff of the university library will definitely make it to my “what to hate about Jaén” list. These people are so unhelpful and rude. Every time I come in, they try to pretend not to see me and probably hope I will go away. Then when they understand it’s not going to happen, they turn to me with the most annoyed looks on their faces and answer all my questions in monosyllable. Yesterday I was informed by one of these angels that I am 5 days late with returning my books, so my library card was suspended until the 3rd of January. Hey, nobody told us anything about suspending cards when we signed into the library! When I asked him if he could do something about it, he simply said “no”. When I asked where I can check when I need to return borrowed books, he said “nowhere”. Now that I call customer-friendly!

So I was left with just one option: come to the library and work there. I decided to look on the bright side and use it as an excuse for a social study. The library is about 400% fuller now, before the exams, than it was in September. However, incredibly for Spain, the people are really silent and everyone is working. They are even using the glass cubicles designed for teamwork. So it turns out that Spanish students are very diligent... interesting. And while I was sitting there, taking notes, I started to feel like a real student, as well, not the mad scientist closed up in her dark hole (aehm, bedroom), staring at the computer 24/7. Moral of story: even a suspended library card has a silver lining. :D

Day 68: Knižnica

Neuveríte aká sprostosť sa mi stala! A personál univerzitnej knižnice sa stopercentne dostane na môj zoznam “vecí, ktoré na Jaén neznášam”. Tí ľudia sú tak nenápomocní a nepríjemní. Zakaždým keď prídem sa snažia tváriť, že tam niesom a pravdepodobne dúfajú, že sa vyparím. Potom keď už konečne pochopia, že sa ma tak ľahko nezbavia otočia sa ku mne s neuveriteľne otráveným výrazom na tvári a na všetky moje otázky odpovedajú jednoslabične. Včera ma jeden z týchto anjelov informoval, že meškám s vrátením kníh 5 dní a preto suspendovali môj preukaz do tretieho januára. Haló, keď sme sa do knižnice zapisovali, nikto nespomínal nič o suspendovaní preukazov! Keď som sa ho opýtala, či by s tým niečo nevedel spraviť, povedal proste “nie”. Keď som sa spýtala, kde si môžem skontrolovať kedy treba vrátiť požičané knihy, povedal “nikde”. Tomu sa vraví prístup k zákazníkovi!

Takže mi zostala iba jedna možnosť: chodiť do knižnice a pracovať tam. Rozhodla som sa pozrieť sa na vec z tej lepšej stránky a využiť to ako zámienku na sociálnu štúdiu. Knižnica je momentálne, pred skúškami, asi o 400% plnšia ako bola v septembri. Avšak, veľmi netypicky pre španielov, ľudia sú naozaj tichí a každý pracuje. Dokonca používajú aj presklenné kóje určené na prípravu skupinových projektov. Takže sa ukázalo, že španielski študenti sú veľmi usilovní... zaujímavé. A ako som tam tak sedela robiac si poznámky, začala som sa tiež cítiť ako naozajstná študentka, nie ako šialená vedkyňa zatvorená vo svojej temnej diere (ehm, izbe), čumiaca 24 hodín denne na monitor. Poučenie z príbehu: každá minca, dokonca aj suspendovaný preukaz do knižnice, má dve strany. :D

Leather bound
Viazané v koži

Old school catalogue.
Staromódny katalóg.

Purificación García!!!

Silvia reading thick book.
Silvia číta hrubú knihu.

Day 67: Finally Fall

The twenty-seventh of November 2012 will enter history as the landmark day when autumn finally arrived to Jaén. Just two days before, on Sunday, when I was returning from the swimming pool only in my hooded sweatshirt and with wet hair, blinking against the blazing sun, I wouldn’t believe that such a thing was even possible. But here we have it, the yellow and red leaves on the pavements (although it was hard to snap pictures of them, because the diligent street cleaners were sweeping them away like crazy), the breath that turns into vapour in front of your face, the crisp air, the bare trees. It made me feel almost like at home. And in the spirit of autumn I bought some chestnut marmalade for our breakfasts croissants and toasts, yum. Now the Christmas mood can truly commence!

Deň 67: Jednoznačne jeseň

Dvadsiaty siedmy november 2012 vstúpi do dejín ako pamätný deň kedy konečne prišla do Jaén jeseň. Iba pred dvoma dňami, v nedeľu, keď som sa vracala z plavárne oblečená iba v mikine s kapucňou a s mokrými vlasmi a žmurkala pred ostrým slnkom, by som nebola verila, že také niečo je vôbec možné. Ale je to tu priatelia, žlté a červené listy na chodníkoch (aj keď ich bolo ťažké odfotiť kvôli usilovným smetiarom, ktorý ich zametali ako zmyslov zbavení), dych, ktorý sa Vám pred tvárou mení na paru, ľadový vzduch, holé stromy. Cítila som sa takmer ako doma. A aby som zachovala túto jesennú náladu, kúpila som nám k raňajkovým croissantom a hriankam pohár gaštanového džemu, mňam. Tak a teraz môže vianočná nálada začať už naozaj!

Autumn leaves in the park next to the gym.
Jesenné listy v parku vedľa telocvične.

Details from the park.
Detaily z parku.

Autumn also came to the university.
Jeseň prišla aj na univerzitu.

Bare trees.
Holé stromy.

Snapshots from the walk home.
Zábery z cesty domov.

Autumn colours on my street.
Jesenné farby na mojej ulici.

Day 66: Blackout

Yesterday I cleaned the balcony and that according to my weather forecasting knowledge means 100% chance of rain with 50% chance of showers. And that’s just how it was. Stupid me could not believe that my impeccable/spotless/pristine (Hi Tomas and Jana!) balcony would be mudded until the last minute (if you don’t have hope, what have you?), so I left the house for Spanish class without an umbrella. But five minutes later I knew that it was a bad idea. It got horribly dark and drops started falling one by one.

But I made it to school safe and dry and assumed my place in the classroom. However, not 30 minutes into the lesson, while we were listening to a recording (of course, whenever else?) the room got even darker. The lights, the recorder, the computer all stopped working. Yeah, we had a blackout! My first since I’m here... see, there is always something you never had before. So it meant reading instead of listening and as at the end of the lesson it was too dark to even read, we played a game. Haha, I would have loved this in primary school. I guess I loved it in my PhD years as well, aehm.

The blackout also meant that the library did not lend books (it was pitch-dark in the depository), so instead of studying I decided to take the bus home. And as it was pouring by then, many other people decided to do the same thing, which resulted in my waiting 15 minutes to even get onto the bus (here you must buy tickets from the driver - a great way to save time, indeed) and experiencing one of the worst bus rides ever. The bus was crowded with wet people so the air was hardly breathable and I had nowhere to hold. Of course, there was a car accident on the way, so the ride home took me longer that a walk would. But I made it, got of whole and learnt anew to appreciate a pair of dry slippers and a cup of tea. Ah, the life lessons...

Deň 66: Výpadok prúdu

Včera som umyla balkón a to podľa mojich znalostí z oblasti predpovedania počasia znamená 100% pravdepodobnosť dažďa s 50% šancou prehánok. A presne tak aj bolo. Ja hlúpa som do poslednej chvíle nemohla uveriť, že môj nepoškvrnený balkón bude zablatený (nádej predsa umiera posledná, či?), takže som vyrazila na španielčinu bez dáždnika. Ale o päť minút neskôr som už vedela, že to bol zlý nápad. Hrozne sa zotmelo a jedna po druhej začali padať kvapky.

Ale do školy sa mi podarilo dostať bezpečne a po suchu a taká som sa usadila na svoje miesto v triede. No neprešlo ani 30 minút - práve sme počúvali nahrávku (samozrejme, veď kedy inokedy?) - keď sa zrazu v miestnosti ešte viac zotmelo. Svetlá, magnetofón (hm, existuje vôbec také slovo?), počítač - všetko sa vyplo. Hej, mali sme výpadok prúdu! Môj prvý odkedy som tu... vidíte, vždy sa nájde niečo, čo ste nikdy predtým nezažili. Takže to znamenalo, že sme namiesto počúvania čítali a na konci hodiny, keď už bolo príliš tma aj na čítanie, sme sa hrali hru. Haha, toto by sa mi na základnej škole veľmi páčilo. Vlastne sa mi to páčilo aj v mojom doktorandskom veku, ehm.

Výpadok prúdu ale znamenal aj to, že knižnica nepožičiavala knihy (v sklade bola egyptská tma), takže namiesto štúdia som sa rozhodla nasadnúť na autobus domov. A keďže medzitým začalo seriózne liať, rovnako sa rozhodlo aj dosť veľa iných ľudí, vďaka čomu som čakala 15 minút len aby som nastúpila do autobusu (tu sa lístky kupujú iba u šoféra - aký skvelý spôsob šetrenia času!) a prežila jednu z najhorších jázd autobusom v mojom živote. Autobus bol napchatý mokrými ľuďmi, takže sa ledva dalo dýchať a nemala som sa kde chytiť. Samozrejme cestou sme natrafili na dopravnú nehodu, čiže mi cesta trvala ešte dlhšie ako keby som bola šla peši. Ale nakoniec som dorazila v celku a nanovo sa naučila skutočne si vychutnať pár suchých papúč a pohár čaju. Ach, tie lekcie čo nás život učí...

Day 65: Skype Sunday

This Sunday we did not have our Sunday lunch together so in search for something to do after swimming (I gave up trying to go out on Sundays long ago) I logged into my Skype account. And the result: I have Skyped more in one afternoon than from Monday to Saturday combined. Is it just me, or did you also notice that everyone seems to be online on Sunday afternoons. I don’t know why it is so, maybe just because so many of my friends live away from home and they wish to communicate a bit during this “family day”. And communicate we did!

In other news, the kitchen sink got clogged in the evening (I did not take any pictures of it, because it was gross), so we looked through our cleaning stuff cabinet, found a suspiciously looking Spanish product for dissolving clogs and poured a good glass of it into the mess. However it did not do the trick, so finally Chérif had to play the hero and unclog it with a good old-fashioned plunger. But then it all drained miraculously so we can wash the dishes again. Yay!

Deň 65: Skypovacia nedeľa

Túto nedeľu sme si spolu nedali nedeľný obed, takže som sa snažila vymyslieť si, čo iné by som mohla robiť po plávaní (už dávno som vzdala pokusy vychádzať v nedeľu z domu) a nakoniec som sa rozhodla pripojiť sa na Skype. A výsledok: skypovala som za jedno popoludnie viac než za celý predošlý týždeň dokopy. Aj Vy ste si všimli, že snáď každý je v nedeľu poobede online? Neviem prečo je to tak, možno len mám veľa kamarátov čo nebývajú doma a majú potrebu trochu pokomunikovať v tento “rodinný deň”. A komunikovali sme teda statočne!

Iná pikoška: večer sa nám zapchal kuchynský drez (ale neodfotila som to, lebo to bolo hnusné), takže sme preskúmali našu skrinku s čistiacimi potrebami, našli sme podozrivo-vyzerajúci španielsky výrobok na rozpúšťanie usadenín a naliali do toho bordelu za plný pohár. Bohužiaľ sa nič svetoborné nestalo, takže nakoniec sa Chérif musel zahrať na hrdinu a odopchať to starým dobrým WC zvonom. Ale potom to už ako zázrakom odtieklo, takže môžeme znova umývať riad. Jupí!

Day 64: September Christmas

I don’t know if you remember, but a couple of days ago I released a teaser stating that we are going to a clothes fair at the weekend. Yeah, so much for teasing - I will never do it again, because if you promise something, 100% bet that it won’t happen. Exactly like with the fair. So we dressed up, readied our credit cards and expectations and headed to Google maps to googlemap the location of the hotel where the fair was to take place. We should have gone to the maps first. We found out that the hotel was in fact a motel on a highway just outside Jaén. Google maps estimated an hour-and-thirty-minutes’ walk (along the highway!) to get us there and kindly warned us that the way might be missing pavements and pedestrian crossings.

So we said, no big deal, we’ll go to town and have some cake and browse some shops there. Well, the cake was delicious, but not so many shops are open on a Saturday afternoon in a town like Jaén. I don’t know why I was even surprised. After 2 and a half months here I should expect everything to be closed, as it is 90% of the time. So finally Silvia and I concluded that the Corte Ingles was our last resort. It simply had to be opened! And yes, eureka, it was. We walked into the midst of a honest-to-God Christmas atmosphere. And just then it hit me - one month later Christmas is here and I don’t have any Christmasy vibes yet. At home I would be thinking about the presents and fish and decorations already big time. I think it’s because of the weather here. Almost since I came we are having what Silvia called “never ending September”, temperatures from 10 to 16, sometimes it’s rainy, often sunny, you know, like between Indian summer and autumn. And I really cannot feel Christmasy and warm at the same time somehow.

But Corte Ingles almost got me into the feel of it, with the huge tree, the carols, and candles and all. And as I got a request some time earlier, I tried to make a couple of videos for you. But they really suck. I didn’t realise there was sound on them, so I am talking nonsense, and I cannot edit them yet. But practice makes perfect, so hopefully next time it will be better. For now, enjoy these two.

Deň 64: Septembrové Vianoce

Neviem či si spomínate, ale pred pár dňami som vypustila na blog informáciu, že cez víkend sa chystáme na veľtrh s oblečením. Hej, tak poznáte to, že netreba hovoriť hop, kým... No, už rozhodne žiadne informácie dopredu vypúšťať nebudem, lebo vždy keď sa niečo sľúbi, tak je 100% šanca, že sa to nakoniec nepodarí. Presne ako ten veľtrh. Tak sme sa vyobliekali, nažhavili kreditky a očakávania a sadli si k Google mapám vygúglomapovať polohu hotela, kde sa veľtrh mal konať. Mali sme si najskôr sadnúť k tým mapám. Zistili sme totiž, že to vlastne nebol hotel, ale motel pri dialnici pred Jaén. Google mapy odhadli, že prechádzka tam by nám trvala hodinu a pol (popri dialnici!) a ochotne nás oboznámili aj s tým, že na ceste môžu chýbať chodníky a prechody pre chodcov.

Tak sme si povedali, nič sa nedeje, pôjdeme do mesta, dáme si koláčik a popozeráme si obchody tam. Nuž, koláč bol výborný, ale zas až toľko obchodov v sobotu poobede v meste ako Jaén otvorených nie je. Neviem, prečo som vôbec bola prekvapená. Po 2 a pol mesiacoch čo som tu by som už mala vedieť, že všetko je zatvorené 90% času. Takže nakoniec sme so Silviou zhodnotili, že Corte Ingles je naša posledná šanca. Proste tam musí byť otvorené! A áno, heuréka, bolo. Vpochodovali sme doprostred nefalšovanej vianočnej atmosféry. A až vtedy som si to uvedomila - o mesiac sú tu Vianoce a ja nemám zatiaľ vôbec vianočnú náladu. Doma by som už myslela na darčeky a rybu a ozdoby vo veľkom štýle. Myslím, že je to spôsobené tunajším počasím. Skoro odkedy sme prišli tu máme niečo, čo Silvia nazvala “nekonečný september”, teploty od 10 do 16 stupňov, sem-tam poprší, často svieti slnko, veď viete, niečo medzi babím letom a jeseňou. A neviem prečo, ale naozaj sa neviem cítiť vianočne, keď mi je teplo.

Ale Corte Ingles ma skoro dostalo do tej správnej nálady, s ich obrovským stromčekom, koledami, a sviečkami a so všetkým okolo. A keďže prednedávnom som mala požiadavku na videá, pokúsila som sa nejaké pre Vás natočiť. Ale sú dosť nanič. Neuvedomila som si, že na foťáku mám aj zvuk, čiže kecám blbosti a neviem ich ešte upravovať. Ale nik učený z neba nespadol, čiže dúfam, že nabudúce budú lepšie. Zatiaľ si vychutnajte aspoň tieto dve.

Closed shops in the town centre.
Zavreté obchody v centre.

Some much needed calories.
Nejaké veľmi potrebné kalórie.

Days 62+63: Two Days in Thesisland

I am sorry for not having posted anything for this Thursday and Friday, but basically my excuse is - there was nothing to post. As my stay here is getting shorter and shorter (less than 4 weeks and I am home folks... I’m kind of excited, you know?), I am becoming more and more frantic about finishing up the writing I was supposed to do here and I simply do not leave the house to explore and such as much as before. The only news for Friday is - I finally got my sneakers back (Thursday evening, when he told me to come, the shop was naturally closed). Yeah, I just marched into the shop, he asked me which ones, I pointed at the pair I liked the most... No, in fact I pointed at my pair and he gave it to me. But if you girls need shoes, he had a nice pair of brown leather boots and a pair of black pumps, I guess about size 38, so just ask and I will go point at them this week. So long!

Dni 62+63: Dva dni v Dizertačkove

Ospravedlňujem sa, že som sem nič nepridala ani za štvrtok ani za piatok, ale moja výhovorka jednoducho je - nebolo čo. Ako sa môj tunajší pobyt chýli ku koncu (už len necelé 4 týždne a som doma ľudia... celkom sa teším, viete?) začínam byť čoraz posadnutejšia dizertačkou, lebo sa snažím dokončiť to čo som tu mala urobiť a nezostáva mi už čas vychádzať z domu na prieskum tak ako predtým. Jediná novinka z piatka je - konečne mám späť svoje tenisky (vo štvrtok večer, kedy mi kázal prísť, bol obchod samozrejme zatvorený). Hej, proste som nabehla do tej opravy, on sa ma opýtal ktoré, ja som ukázala na tie, čo sa mi najviac páčili... Nie, nie, v skutočnosti som ukázala na tie svoje a on mi ich vrátil. Ale baby, ak potrebujete nejaké topánky, mal tam celkom pekné hnedé kožené čižmy a pár čiernych lodičiek, veľkosť odhadujem na 38, čiže len dajte vedieť a tento týždeň na ne zájdem ukázať. Zatiaľ pa!

Day 61: Buried Under

I will keep it short and sweet today... or maybe just short, as I have nothing sweet to tell you about yesterday. I started nicely by going out for a run with my first purchase from iTunes store (I’m so proud of myself) - a Buraka Som Sistema album - banging in my ears, but then it only spiralled downwards. I spent the rest of the day editing and reediting one stubborn subchapter which refused to take any logical form (I didn’t even leave house in the afternoon as Spanish class was cancelled). This basically means I did much less work than I expected to and am faaaar behind my schedule. So the next two days will see me buried under a huge pile of food studies books and probably without anything interesting to say. But please bear with me and expect some better stories at the weekend. Teaser: we are going to a clothes fair!

Deň 61: Zasypaná

Dnes Vám prinášam iba niečo krátke a milé... alebo radšej iba krátke, pretože nemám nič milého čo by som mohla o včerajšku povedať. Začalo to celkom fajn - bola som si vonku zabehať s výsledkom môjho prvého stretnutia s iTunes Store-om (som na seba taká hrdá) - albumom od Buraka Som Sistema - búšiacim do uší, ale potom to už išlo od desiatich k piatim. Celý zvyšok dňa som strávila opravovaním a prerábaním jednej tvrdohlavej podkapitoly, ktorá odmietala nadobudnúť akýkoľvek logický tvar (z domu sa mi nepodarilo dostať ani poobede, keďže nám odpadla hodina španielčiny). To v skratke znamená, že som toho urobila oveľa menej ako som plánovala a som riadne pozadu za rozvrhom. Čiže nasledujúce dva dni ma môžete stretnúť zasypanú obrovskou kopou kníh z oblasti food studies a pravdepodobne bez zaujímavostí na vyrozprávanie. Ale prosím vydržte to so mnou a cez víkend sa môžete tešiť na lepšie príbehy. Našepkám: ideme na veľtrh s oblečením!

I wasn't kidding - there's a lot of books round here...
Nesrandovala som - fakt je tu naokolo dosť veľa kníh...

Day 60: Here We Go Again

Hey everyone, this is just to prepare you for another spell of short and maybe even picture-less blogs, because I need to submit yet again on Saturday. So although I am suffering from a serious case of writing block (or is it burning out?) these two weeks, I seriously need to start going because, well obviously, just 4 days left to dead... line? But still I was stupid enough to persuade myself that a morning of running errands has never killed anyone and lost some more time wandering around the neighbourhood, sending some postcards, visiting the market and again leaving it with two bags full of seafood, mushrooms and vegetables for less than 15 Euros (I still cannot believe it when they announce the price).

Then I braced myself and tried the shoe repair shop on Calle Málaga, which I looked up on the Internet. Of course, it was not there and the place was for sale. This happens to me with so many shops here, the Desigual, the camera shop, all closed up. It’s kind of depressing. Anyways, I used my Spanish and asked a local (yes, I know, I’m king!) if he knew where a repair shop was and he advised me one just on my street. So I went in. First I thought it was closed too because it was totally dark in there - no window, no lights - but then, miraculously, a person emerged from the background. I showed him my sneaker, he explained everything about the nature of the work he will be doing, I did not understand a word, I asked about the price, he said three eighty, he asked my name, I said Silvia and gave him the money and that was it. He told me to come back on Thursday. So now I don’t have my shoes, don’t have a receipt, don’t have a confirmation of service order... We shall see if I shall see my shoes ever again...

Deň 60: A už je to tu zas

Čau všetci, iba Vás chcem vopred pripraviť na ďalšie obdobie krátkych a možno dokonca bezfotkových blogov, pretože v sobotu potrebujem zas raz odovzdať. Takže aj keď posledné dva týždne prechádzam obdobím vážnej tvorivej krízy (alebo je to syndróm vyhorenia?) seriózne sa musím do toho pustiť lebo, no lebo do konca... teda, do termínu... ostávajú už len 4 dni. Ale napriek tomu som bola dosť sprostá na to, aby som sa presvedčila, že doobedie strávené vybavovačkami ešte nikoho nezabilo a stratila som ešte trochu času potulovaním sa po našej štvrti, posielaním pohľadníc a návštevou trhu, po ktorej som sa zas ocitla s dvoma plnými taškami morských plodov, húb a zeleniny za menej než 15 Eur (ešte stále tomu nemôžem uveriť zakaždým, keď mi oznámia cenu).

Potom som pozbierala odvahu a vyskúšala opravu obuvi na Calle Málaga, ktorú som si našla na internete. Samozrejme, nebola tam a lokál bol na predaj. Toto sa mi tu stalo už s toľkými obchodmi, s Desigualom, opravou foťákov, všetko je zavreté. Je to trošku deprimujúce. Ale späť k veci, využila som svoju španielčinu a spýtala sa miestneho (áno, viem, som šéf!) či nevie, kde je nejaká oprava a poradil mi jednu na mojej ulici. Tak som tam šla. Najskôr som si myslela, že je tiež zavretá, lebo tam bola úplná tma - ani okno, ani lampy - ale potom sa z úzadia zázračne vynoril človek. Ukázala som mu tenisku, on mi vysvetlil všetko o povahe opravy, ktorú bude musieť vykonať, ja som mu nerozumela ani slovo, opýtala som sa na cenu, povedal tri osemdesiat, opýtal sa ma na meno, povedala som Silvia a dala mu peniaze a to bolo všetko. Kázal mi prísť po topánky vo štvrtok. Takže teraz nemám svoje topánky, nemám bloček, nemám potvrdenie o zadaní opravy... Ešte sa uvidí či ešte niekedy uvidím svoje topánky...

Perfect seafood lunch courtesy of Silvia M.
Za skvelý obed z morských potvôr ďakujeme Silvii M.

Day 59: Blue Skies

To be treated to an incredibly sunny 16 degree day with an azure sky and blazing sun in November? That, my friends, is possible only in Andalusia! (Well, and many other places, for example most of the Southern hemisphere, etc., but the sentence sounds kind of cool...) And I must say that I made the most of the day, walking to the spinning lesson, walking to town and back, then walking home from school (stopping by Lidl for the bread, you know - the real one, as always), then using hanging laundry as an excuse to chill on the balcony. I simply cannot make myself sit in my dark room and write on a glorious day like this, especially after the rainy, grey weekend. But I seriously hope that the rest of the week will be damp and cold, because otherwise I won’t ever get my 20 pages done!

P.S.: Flip side of yesterday - my favourite Adidas Vespa sneaker has a hole in it! I need to get it repaired somewhere, so story about finding a shoe repair shop in Jaén will be coming shortly.

Deň 59: Modré nebo

Vychutnať si neuveriteľne slnečný šestnásť-stupňový deň s azúrovou oblohou a páliacim slnkom v novembri? To, priatelia, je možné iba tu v Andalúzii! (No a ešte na veľa iných miestach, napríklad na väčšej časti južnej pologule, atď., ale tá veta mi tak pekne znie...) A musím sa pochváliť, že som tento deň využila naplno: šla som pešo na spinning, potom som sa prešla do mesta a späť, a pešo som sa vrátila aj zo školy (cestou som sa zastavila v Lidli po chlieb, viete - ten naozajstný, ako vždy), a potom som ešte použila vešanie prádla ako zámienku, aby som sa mohla vyhrievať na balkóne. Jednoducho som sa nevedela prinútiť sadnúť si do mojej tmavej izby a písať v taký úžasný deň, navyše po tom sivom upršanom víkende, čo sme tu mali. Ale už fakt dúfam, že zvyšok týždňa bude sychravý inak sa mi nikdy nepodarí dopísať ďalších 20 strán!

P.S.: Odvrátená strana včerajška - jedna z mojich obľúbených Adidas Vespa tenisiek je deravá! Musím ju dať niekde opraviť, takže príbeh o hľadaní obuvníka v Jaén čakajte už čoskoro.

Sunshine street
Slnečná ulica 

It truly was 16.
Naozaj bolo 16.

Good day for construction works.
Dobrý deň na stavbárske práce.

 

Blue sky from dawn to dusk.
Modrá obloha od rána do večera.

Some spring feeling...
Trochu ako na jar...

Day 58: Sunday Lunch

This Sunday was a calm leisurely day, just like Sundays are supposed to. In the morning I treated myself to a nice brisk walk (I actually wanted to go swimming, but when I came to the pool it was “cerrado por avaria”, so I ended up having just the walk), then I did laundry and then I started cooking. Yes, after a couple of Sundays without it, we again organised a Sunday “family” lunch, the family being Romina, Silvia, Lena and me. We ate some Chinese chicken and then Romina opened a box of chocolates for desert. When a soul is at home, among their friends and family, they cannot imagine how good it can feel to meet with a couple of kindred spirits around the table. I hope we can make a more regular thing out of it.

Deň 58: Nedeľný obed

Táto nedeľa bola lenivá a pohodová, presne ako nedele majú byť. Ráno som si dopriala peknú svižnú prechádzku (vlastne som pôvodne chcela ísť plávať, ale keď som prišla na plaváreň zistila som, že je “cerrado por avaria”, takže som skončila iba s prechádzkou), potom som prala a začala som variť. Áno, po niekoľkých nedeliach bez neho sme znova zorganizovali náš nedeľný “rodinný” obed, pričom pod rodinou myslím Rominu, Silviu, Lenu a mňa. Zjedli sme kuraciu čínu, a potom Romina otvorila krabičku čokolády ako dezert. Keď je človek doma, medzi rodinou a priateľmi, nevie si predstaviť ako dobre to padne stretnúť sa okolo prestretého stola s partiou spriaznených duší. Dúfam, že sa nám podarí spraviť si z toho tradíciu.

Day 57: Córdoba

Yesterday morning my alarm woke me before the crack of dawn and I was forced to roll out of bed, unglue my eyelids, munch some banana with yoghurt and head for the station, because Romina, Silvia and I have planned to spend the day in Córdoba. To our surprise, Chérif also got up and unglued his eyes (however, he munched up some leftover chocolate mousse, not a banana) and joined us. The first wonderful surprise was the weather - it was 13 degrees and pouring with rain, just what one would wish for a day of sightseeing. The second surprise of the day was that our bus did not exist... Or rather, as we later found out, it did not go on weekends. So we had coffee in the station café with a couple of slot machines and a lot of queer-looking customers, I enjoyed the pleasures of the station toilet, which had last been cleaned in the 2nd century (BC!) and off we went (by the next bus).

However, all this hardship was forgotten once we arrived at our destination. Córdoba is a wonderful city of many tiny streets, cute souvenir shops and overpriced but otherwise very welcoming restaurants. Also, it is full of VERY old things, like the minaret, which looks as if only sheer determination was holding it together, and of huge crowds of tourists, even in the middle of November. We lunched at a place which was a mixture of Jewish and Arabic cuisine and drank the best wine since we arrived in Spain (at least I think so), then walked around the royal castle and its marvellous gardens and finally ended up having a cup at a Moroccan-style teahouse. On the way back to the station the sky seemed to burst open and we got completely soaked. We returned to Jaén with some seriously wet feet, but all the same very happy. Córdoba simply has some good vibes, no matter what weather.

Deň 57: Córdoba

Včera ráno ma budík zobudil ešte pred svitaním a bola som nútená vykotúľať sa z postele, rozlepiť viečka, natlačiť do seba banán s jogurtom a vyraziť na stanicu, lebo Romina a Silvia a ja sme mali naplánovaný deň v Córdobe. Na naše veľké prekvapenie Chérif tiež vstal a rozlepil si viečka (aj keď on do seba natlačil nejaké zbytky čokoládového krému, nie banán) a pridal sa k nám. Prvým skvelým prekvapením dňa bolo počasie - teplota dosiahla 13 stupňov a lialo ako z krhly, proste presne to, čo by si človek na deň strávený lozením po pamiatkach prial. Druhým prekvapením dňa bolo, že náš autobus neexistoval... Alebo, ako sme neskôr zistili, nepremával cez víkendy. Takže sme si dali kávu v staničnej kaviarni spolu s niekoľkými hracími automatmi a mnohými čudne-vyzerajúcimi zákazníkmi, ja som si navyše vychutnala radosti staničného WC, ktoré bolo naposledy upratané v druhom storočí (pred našim letopočtom!) a išlo sa (nasledujúcim autobusom).

Všetky naše útrapy však upadli do zabudnutia hneď ako sme dorazili do cieľa. Córdoba je skvelé mesto s množstvom úzkych uličiek, milých predajní suvenírov a predražených, ale inak veľmi lákavých reštaurácií. Tiež je plná veľmi starých vecí - jednou z nich bol minaret, ktorý vyzeral, že pohromade drží čírou silou vôle - a obrovských davov turistov, dokonca aj v polovici Novembra. Obedovali sme v reštaurácii ponákajúcej zmes židovskej a arabskej kuchyne a pili sme tam najlepšie víno za celý náš pobyt v Španielsku (teda podľa mňa), potom sme sa prešli kráľovským hradom a jeho nádhernými záhradami a skončili sme na šálke čaju v marockej čajovni. Cestou späť na stanicu sa obloha asi roztrhla, a my sme skončili úplne premočení. Vrátili sme sa do Jaén s vážnym prípadom mokrej nohy, ale aj tak šťastní. Córdoba Vás proste naladí na dobré vlny, nezávisle od počasia.

Córdoba is famous for its patios - little atrium garden inside most of its houses.
Córdoba je známa svojimi patiami - malými záhradkami v átriách väčšiny tunajších domov.

He was seriously rearranging the waterlilies with a broom...
Fakt usporiadaval lekná metlou...

Creepy half-naked woman watching Romina and Silvia. Yikes!
Divná polonahá žena pozoruje Rominu a Silviu. Fuj!

Office and display.
Kancelária a výstava.

Hand-made picture frames.
Ručne vyrábané rámy na obrazy.

Decorating leather.
Zdobenie kože.

Orange garden in the cathedral's atrium.
Pomarančová záhrada na nádvorí katedrály.

Very old synagogue (built around 1300).
Veľmi stará synagóga (postavená okolo 1300).

Cute little shops.
Milé malé obchody.

Like in Ronda, flowerpots on the walls.
Ako v Ronde, kvetináče na stenách.

Lunch: tuna, arroz picante, couscous, and homemade bread.
Obed: tuniak, arroz picante, couscous a domáci chlieb.

Interesting street shades.
Zaujímavé pouličné tienenie.

Horse carriages - once I will take a ride in one of those, I swear!
Brička s koňmi - raz sa v jednej odveziem, prisahám!

Parque de Alcázar de los Reyes Cristianos

Salón de Té

I had halva = I was happy.
Jedla som chalvu = bola som šťastná.

Day 56: The Battle Goes On

It’s been a week since I started trying to complete the paperwork necessary to receive my scholarship and the EU bureaucratic hydra has never been stronger. Just when I think I have submitted all of the papers necessary or entered all of the data into the system, she grows another couple of heads and the battle goes on... You know the story. This time I will have to redo the attendance sheets and reports for the whole of the month of October, which means 50 working hours to account for, which means another 3 or 4 hours of extra (and useless) work for me. And then hopefully I will print it all out (three copies of each paper) and my professor and I will sign each copy (in BLUE ink, mind you!) and then it will be all done and I can start working on attendance for November. The paperwork costs me almost as much energy as writing the dissertation... Yeah, gotta love the European Union!

Deň 56: Súboj pokračuje

Je to už týždeň čo sa snažím skompletizovať si papiere potrebné k tomu, aby som dostala svoje štipendium a európska byrokratická hydra nikdy nebola silnejšia. Keď už začnem veriť, že som odovzdala všetky potrebné dokumenty alebo vložla do systému všetky dáta, narastie jej ďalších pár hláv a súboj pokračuje... Veď viete ako ide ten príbeh. Tentokrát budem musieť prerábať prezenčné listiny a zápisnice za celý mesiac október, čo znamená, že budem musieť zdokladovať 50 hodín, čo pre mňa znamená ďalšie 3-4 hodiny (zbytočnej) práce. A potom, dúfam, to už bude musieť iba všetko vytlačiť (každú stranu v troch kópiách) a moja profesorka a ja budeme musieť každú stranu podpísať (MODRÝM perom, podotýkam!) a potom to bude hotové a môžem začať pracovať na prezenčkách za november. Tie papierovačky ma stoja skoro toľko energie ako samotné písanie dizertačky... Hej, EÚ je proste na zožranie!

Day 55: Just an Ordinary Day

I am slowly but steadily finding a rhythm to my life in Jaén and falling into a comfortable little routine. It is kind of soothing after the first month, when I was constantly excited and overwhelmed by the new streets, new people, new food, new climate, new everything. But not anymore. Now I confidently walk out of the door without my map, I know where to buy the cheapest fruits and when not to go to the shops because they are going to be closed. It’s a great thing actually, because I save such an amount of time and energy, not having to think about and plan every single thing, but being able to do them mechanically.

At the lecture I attended about culture shock they explained to us that this is the stage when one has more or less got over their culture shock and is now assimilated to the new environment (well, of course the place can always surprise you, especially if it is Jaén, but, you know, I’m talking in general...). However, as they did not forget to mention, this peaceful stage also has its flip side: if you get used to a new place easily, but you plan to go back home eventually, you will be experiencing some serious reverse culture shock once there. Yay, looking forward to it in what... 35 days?!

Deň 55: Úplne bežný deň

Pomaly ale isto si tu v Jaén nachádzam stabilný životný rytmus a zapadla som do pohodlnej rutiny. Je to dosť upokojujúce po tom prvom mesiaci, kedy som bola sústavne rozrušená a topiaca sa v prúde nových ulíc, nových ľudí, nového jedla, nového počasia, nového všetkého. Ale to už neplatí. Dnes sebavedomo vyjdem z bytu bez mapy, viem, kde sa dá kúpiť najlacnejšie ovocie a kedy neísť do obchodov, lebo budú určite zatvorené. Keď tak nad tým rozmýšľam, je to skvelé, pretože ušetrím kopu času a energie, keďže nemusím dôkladne zvážiť a naplánovať každú jednu vec, ale dokážem ich už robiť mechanicky.

Na prednáške o kultúrnom šoku, na ktorej som raz bola nám vysvetlili, že toto je štádium, kedy človek viac-menej prekonal svoj kultúrny šok a prispôsobil sa novému prostrediu (no, samozrejme, nové miesto Vás ešte stále môže prekvapiť, najmä ak je to Jaén, ale bavíme sa vo všeobecnosti...). Ale ako nezabudli na tej prednáške spomenúť, toto pokojné štádium má aj svoju odvrátenú stránku: ak si ľahko zvyknete na nové miesto, ale plánujete sa skôr či neskôr vrátiť späť domov, čaká tam na Vás nejaký vážny prípad “reverzného kultúrneho šoku”. Jupí, už sa teším ako ho zažiem na vlastnej koži za, čo... 35 dní?!

Some sunset...
Nejaký západ slnka...

Some kids playing football...
Nejaké decká hrajú futbal...

Romina buying some spinning tickets...
Romina si kupuje nejaké lístky na spinning...

Some hallway...
Nejaká chodba...

Some football referee sitting in a chair...
Nejaký futbalový tréner sedí na stoličke...

Some Christmas tree... (the first in Jaén this year)
Nejaký vianočný stromček... (prvý v Jaén tento rok)