In Jaén people use their own language. A language where the words espresso and latte do NOT make the waitress bring you coffee, and where “spray nasal” has no meaning. After long minutes of elaborate body language and painful facial expressions the waitress informs you that, in fact, you did not want espresso/latte, but “un café” or “una leche manchada” (literally a stained milk). And after watching you (and, I am sure, secretly laughing at you) playing a person with a full nose for 10 minutes, the pharmacists says: Ah, quieres un [preynaal]! The people in Andalusia don’t pronounce half of the letters, they do not believe in separating words, and although the Spanish language has a special person for polite address in singular AND plural (usted/ustedes), they never seem to use it: my elderly neighbours greet me Hola and when shop assistants address me, it is always “¡Dime!”. Hasta luego here becomes [alugo], or preferably ciao, because that’s even shorter, obviously, and breakfast, dinner, and lunch are all called “comida”. The Andalusians are clearly masters in making as little effort as possible when speaking. Too bad that it means trice the effort on my part when trying to understand them!
P.S.: No photos today - there’s something wrong with the camera. So wish me luck in explaining the problem at the camera shop...
Deň 19: ¿Hablas Español?
Pred pár dňami som spomínala, ako sa cítim veľmi sebavedomá na kurze španielčiny, a že moji spolužiaci sú pomalí, a tak, všakže? Nuž, pomaly začínam chápať, že jazyk, ktorým naši učitelia rozprávajú na hodinách nie je v skutočnosti Español. Je to nejaký krásny jednoduchý jazyk s dlhými pauzami medzi jednotlivými slovami, pomalým tempom reči a jasne vyslovovanými hláskami. Bohužiaľ, netuším, kde sa týmto jazykom hovorí, ale určite to nie je tu v mojom okolí.
V Jaén ľudia používajú svoj vlastný jazyk. Jazyk, kde slová espresso a latte neprimäjú čašníčku, aby Vám priniesla kávu, a kde slovné spojenie “spray nasal” nemá význam. Po dlhých minútach dômyselných gest a bolestivých výrazov tváre Vás čašníčka informuje, že v skutočnosti ste nechceli espresso/latte, ale “un café” alebo “una leche manchada” (doslovne zašpinené mlieko). A lekárnik, po tom ako Vás 10 minút pozoroval ako pantomimicky predvádzate človeka s plným nosom (a, som si istá, tajne sa na Vás zabával), sa spýta: A, quieres un [prejnál]! Áno, ľudia v Andalúzii nevyslovujú polovicu písmen, neveria v rozdeľovanie slov, a napriek tomu, že španielčina má na vykanie špeciálnu osobu v jednotnom AJ množnom čísle (usted/ustedes), zdá sa, že ju nikdy nepoužívajú: postaršie susedky ma zdravia Hola a predavačky ma neoslovia inak ako “¡Dime!”. Hasta luego sa tu mení na [alugo], alebo, ešte lepšie, na čao, lebo to je samozrejme ešte kratšie, a raňajky, obed aj večera sa povedia “comida”. Andalúzania sú zjavne majstrami v tom, ako sa čo najmenej namáhať pri rozprávaní. Škoda len, že to znamená trikrát viac námahy pre mňa, keď sa im snažím porozumieť!
P.S.: Dnes žiadne fotky - niečo sa pokazilo na foťáku. Takže držte mi palce, keď sa to budem snažiť vysvetliť vo fotoobchode...
P.S.: No photos today - there’s something wrong with the camera. So wish me luck in explaining the problem at the camera shop...
Deň 19: ¿Hablas Español?
Pred pár dňami som spomínala, ako sa cítim veľmi sebavedomá na kurze španielčiny, a že moji spolužiaci sú pomalí, a tak, všakže? Nuž, pomaly začínam chápať, že jazyk, ktorým naši učitelia rozprávajú na hodinách nie je v skutočnosti Español. Je to nejaký krásny jednoduchý jazyk s dlhými pauzami medzi jednotlivými slovami, pomalým tempom reči a jasne vyslovovanými hláskami. Bohužiaľ, netuším, kde sa týmto jazykom hovorí, ale určite to nie je tu v mojom okolí.
V Jaén ľudia používajú svoj vlastný jazyk. Jazyk, kde slová espresso a latte neprimäjú čašníčku, aby Vám priniesla kávu, a kde slovné spojenie “spray nasal” nemá význam. Po dlhých minútach dômyselných gest a bolestivých výrazov tváre Vás čašníčka informuje, že v skutočnosti ste nechceli espresso/latte, ale “un café” alebo “una leche manchada” (doslovne zašpinené mlieko). A lekárnik, po tom ako Vás 10 minút pozoroval ako pantomimicky predvádzate človeka s plným nosom (a, som si istá, tajne sa na Vás zabával), sa spýta: A, quieres un [prejnál]! Áno, ľudia v Andalúzii nevyslovujú polovicu písmen, neveria v rozdeľovanie slov, a napriek tomu, že španielčina má na vykanie špeciálnu osobu v jednotnom AJ množnom čísle (usted/ustedes), zdá sa, že ju nikdy nepoužívajú: postaršie susedky ma zdravia Hola a predavačky ma neoslovia inak ako “¡Dime!”. Hasta luego sa tu mení na [alugo], alebo, ešte lepšie, na čao, lebo to je samozrejme ešte kratšie, a raňajky, obed aj večera sa povedia “comida”. Andalúzania sú zjavne majstrami v tom, ako sa čo najmenej namáhať pri rozprávaní. Škoda len, že to znamená trikrát viac námahy pre mňa, keď sa im snažím porozumieť!
P.S.: Dnes žiadne fotky - niečo sa pokazilo na foťáku. Takže držte mi palce, keď sa to budem snažiť vysvetliť vo fotoobchode...
:D tak toto ma pobavilo skoda ze ta nikto v tej lekarni netocil mobilom :D alebo mozno ano idem sa pozriet na youtube :D
ReplyDelete